Copy
View this email in your browser

V nedeľu nadránom, okolo druhej sme prechádzali nočnou Bratislavou a rozmýšľali nad tým, čo nás čaká v nasledujúcich hodinách. Vyrazili sme na letisko do Budapešti bez víz a leteniek, odhodlaní naplniť Božie inštrukcie.

Museli sme ísť s tromi autami lebo sme mali veľa batožiny a tak isto veľa detí. Okolo 4:15 ráno sme dorazili na budapeštianske letisko a hneď po príchode do letiskovej haly sme stretli Beanovcov, ktorí leteli tým istým lietadlom, na ktoré sme chceli ísť aj my.
S tromi vozíkmi plnými batožín, so štyrmi pomocníkmi a piatimi deťmi sme si našli voľné miesta na lavičke, hneď vedľa pultu, kde sa predávajú letenky. Barča a ja sme vyrazili k už spomínanému pultu a spýtali sme sa či pre nás majú letenky. Na veľké prekvapenie sme zistili, že nemajú.

Skúšali sme kúpiť letenky na iné lety v ten deň, ale všetky letenky boli buď príliš drahé alebo nám nevedeli predať letenky na celú trasu. A tak sme sa modlili a rozmýšľali, čo máme robiť. Naši rodinní príslušníci, ktorí nás ochotne dopravili do Budapešti sa nás pýtali ako dlho plánujeme ostať na letisku lebo nás tam nechceli nechať samých a bez áut.

My sme v tom mali jasno, že nič nevieme, ale to čo vieme je, že máme byť 17.decembra na letisku a máme sa modliť za nejakú rodinu, ktorou budú ostatní ľudia opovrhovať a Boh nás prevedie cez letisko. A tak sme čakali. Hodiny ubiehali a my sme dostávali veľa povzbudzujúcich esemesiek a e-mailov, ktoré nám dodávali silu.

Deti sa nás neustále pýtali, kedy už pôjdeme do lietadla a dospeláci, že koľko tu ešte plánujeme byť pred tým, ako pôjdeme naspäť na Slovensko. Naša viera prechádzala skúškami. Po niekoľkých hodinách Barča naďabila na toalete na ženu a spýtala sa jej, či sa za ňu môže modliť. Najprv tá žena s modlitbou súhlasila, ale potom začala mať rôzne podmienky a Barča pochopila, že sa jedná o posadnutú osobu. Keď sa vrátila, tak sme sa začali modliť za ochranu. V rovnakom čase mi moja sestra napísala videnie, ktoré mala v tú noc o tom ako nás dvaja anjeli s rozprestretými krídlami prikrývajú, a tak sme ostali pokojní. Tá žena sa ešte raz pokúsila ku nám priblížiť, ale v momente ako sme sa začali modliť, sa rýchlo zberala preč a odvtedy sme ju nevideli.

Ja som si všimol, že ten mladý chlapík, od ktorého sme si chceli kúpiť letenky kríva, keď okolo nás prechádzal so svojimi raňajkami. Povedal som si, že sa ho opýtam, či sa za neho môžem pomodliť. Trvalo mi niekoľko dlhých minút, kým som sa odhodlal. On mi s chladnou hlavou povedal, že modlitbu nechce. Po týchto situáciách sme mali veľké otázky prečo sme vlastne tam kde sme. Ale zase nás podržali vaše povzbudivé správy.

Asi okolo pol tretej odišla posledná časť nášho sprievodu a my sme ostali sami ako rodina. Mali sme jedlo, sedeli sme na stoličkách, deti mali svoje tablety, na ktorých sa hrali, bolo nám teplo, ale chýbala nám trpezlivosť. Uvedomili sme si ako niektorí ľudia v histórii nečakali iba jeden deň na Boží zázrak, ale niekoľko týždňov a rokov sa neprestajne modlili a stáli tam, kde ich Boh chcel mať. Viacerí z nich nikdy neuvideli výsledok ich modlitieb, ale napriek tomu vydržali do konca. My počúvame ich príbehy spoza kazateľnice alebo ich denne čítame na dobrú noc a musím povedať, že tieto príbehy sa ľahšie čítajú ako žijú.

Po asi dvanástich hodinách na letisku, keď sme sa modlili s deťmi za ľudí na letisku, tak Dakota vyhlásila, že jej to čakanie veľmi rýchlo ubehlo a že ani nie je vôbec unavená. Boli sme veľmi prekvapení ako deti dobre zvládajú túto náročnú situáciu. Vonku sa zotmelo a my sme sa znova pokúšali kúpiť letenky, ale nemali sme v tom pokoj a tak sme vytrvalo čakali ďalej. Deti sa nás pýtali, že kde budeme spať a my sme im odpovedali, že nech sa spýtajú Boha lebo my nemáme potuchy. Hovorili sme im o poslušnosti voči Bohu a o tom, že Boh má všetko pod kontrolou. Bolo nám zasľúbené, že On pôjde s nami. To, ale často znamená, že to nebude podľa našich predstáv. S deťmi sme sa modlili, aby sa stala Božia vôľa a nie tá naša. Snažili sme sa im to vysvetliť najlepšie ako sme vedeli, aj keď sami sme veľa vecí nechápali.

Okolo deviatej večer už nebolo na letisku veľa ľudí, ale stále viac ako sedačiek, a tak ako nás všetci krúžili ako supi lebo sme mali tie najlepšie sedačky v celej hale. Prečo najlepšie? Lebo boli hneď vedľa nabíjacieho centra mobilov.
Vtom čase Barča vyhlásila, že už nevládze takto čakať a že v tom slove, ktoré sme dostali bolo povedané, že prejdeme cez letisko a pôjdeme do USA.

A tak sme sa po 17tich hodinách rozhodli opustiť naše stanovište a vyraziť s unavenými deťmi a tromi vozíkmi plných batožín po letisku. Deťom sme povedali, že sa ideme prechádzať, aby sme naplnili to, prečo sme sem prišli a budeme chváliť Boha. A tak sme išli na všetky poschodia, ktoré má tá letisková hala a každé poschodie sme prešli minimálne dvakrát. Kráčali sme ako dlhá karavána do každého kúta na letisku. Barča, Izrael a ja sme tlačili plne naložené vozíky s kuframi. Dakota držala za ruku Sinai a Leviho a Malakai tlačil kočík s malými batohmi.
Do výťahu medzi poschodiami sme museli ísť na štyrikrát a časte sme vykladali kufre z vozíka lebo v Budapešti na letisku majú maličké výťahy. Ľudia na nás nechápavo pozerali, keď sme okolo nich prechádzali s malými deťmi viac ráz za sebou. Najzaujímavejšie tváre sme videli na mieste, na ktorom sme sedeli sedemnásť hodín a tí ľudia, ktorí to miesto po nás obsadili, nechápali prečo sme odišli z tak dobrého miesta. Naše deti boli plné viery a asi po hodine prechádzania sa, sme sa zastavili a pýtali sme si slovo od Pána. S Barčou sme už nevládali a stáli sme tam bezradne a očakávali na Hospodina. Opýtali sme sa detí, či nemajú nejaké slovo od Boha. A oni, že majú. Dakota povedala: „Vydrž, to zvládneš!“; Malakai: „Buď trpezlivý!“; Izrael: „Poď pre Ježiša!“; Sinai: „Ľúbim ťa!“ Levi už nestihol nič povedať lebo zaspal. Dalo nám to silu pokračovať a tak sme kráčali s túžbou stretnúť tú rodinu, za ktorú sa máme modliť alebo s túžbou byť premiestnení do Sioux Falls ako bol Filip v Novom zákone.

Približne o pol dvanástej v noci sme sa zložili na mieste, ktoré vyzeralo ako veľmi tiché. Deťom sme z kufrov urobili postele a do minúty všetci spali. S Barčou sme sa ešte modlili a očakávali božie vedenie. Nič konkrétne nám neprichádzalo na myseľ, ale jeden aj druhý sme si boli istí, že sme na správnom mieste v správny čas. Mali sme naše predstavy a idey o tom, ako Boh môže urobiť zázrak, ale snažili sme sa ich dať do úzadia a pochopiť to, čo chce od nás On.

Nasledujúce hodiny sme tak striedavo spali. Najmenej z nás spala Barča, ktorej bola veľmi zima a tak namiesto ležania chodila po chodbe a modlila sa. Až ráno sme zistili, že sme ležali vo výklenku v úzkej uličke, ktorá spájala dva terminály a tak okolo nás chodilo veľmi veľa ľudí. Všetci na nás zazerali. Či už tí vonku, ktorí vystupovali z autobusov alebo tí, čo okolo nás kráčali tou úzkou chodbou.

Keď sme sa okolo štvrtej ráno všetci zobudili, tak sme sa opäť modlili, že čo máme robiť. Vtedy jedno z našich detí zbadalo vonku hotel a spýtalo sa nás: „Prečo sme nešli do hotela?“ Tak sme si s Barčou povedali, že pozriem na mobile nejaké hotely v okolí, koľko stoja a či majú voľnú izbu, alebo dve prepojené pre sedem ľudí. Hneď v druhom hoteli povedali, že pre nás pošlú zadarmo taxík. Ja som sa modlil, aby nám dali ešte zľavu ako potvrdenie toho, že sme tam správne. Po príchode sme zistili, že im nefunguje terminál na platobné karty a že potrebujeme na zaplatenie hotovosť. Posledné týždne nosila Barča v kabelke veľkú hotovosť, ktorú sme chceli vložiť na účet, ale dva týždne sme sa nevedeli dostať do banky, aby sme to tam vložili. Keď nám povedali cenu izby, tak sme mali celú sumu a ešte nám vydali štyri eurá. Úplne vyčerpaní sme išli na raňajky, ktoré boli v cene, a potom sme zaľahli.

Deti sa hrali v jednej izbe a my s Barčou sme zaspali v druhej. Po zobudení sme si povedali, že zavolám do USA, aby sme zistili, ako je na tom naša petícia na víza. Keď som sa dovolal riaditeľovi školy a poprosil som ho, aby sa spojil s právnikom, tak nám právnik povedal, že ukončuje všetko potrebné, aby petíciu podal. Ešte nebola podaná. Bola to dosť zlá správa, ale zároveň aj dobrá. Hneď som sa ho opýtal, či by sme mohli žiadať o ESTU, ak ešte nie je podaná petícia. Povedal, že môžeme.

Začali sme hľadať letenky na stredu ráno s odletom z Budapešti. Našli sme veľmi dobré ceny leteniek, ale ani jednu sme si nevedeli kúpiť. Rozmýšľali sme aj nad tým, že by sme mohli ísť na šesť mesiacov, ale neskôr sme zistili, že na ESTU sa dá ísť iba na tri mesiace. Opäť som volal do USA s otázkou, či by mi mohli poslať pozývací list podpísaný náčelníkom kmeňa. Sľúbili nám, že na tom popracujú a pošlú to akonáhle to bude možné. Uvedomili sme si, že budeme potrebovať ešte jednu noc prespať v hoteli, ale už sme nemali žiadne eurá. Barču napadlo, že má ešte jednu peňaženku, ktorú používala v USA. Po nahliadnutí do nej sme zistili, že máme dostatok peňazí, aby sme si zaplatili ďalšiu noc a ešte nám to dali aj so zľavou. Celý večer sme hľadali letenky, ale nepodarilo sa nám nič kúpiť.

Barča napokon napísala do jednej slovenskej cestovnej agentúry, cez ktorú vždy kupujeme letenky, hoci sme vedeli, že odpovedia až ráno. Po zobudení nás už čakali ponuky. Všetky letenky boli z Viedne a stáli viac peňazí ako sme mali na účte. Barča im napísala, nech nám rezervujú tú najlacnejšiu. Mali sme to uhradiť do 16,00 hod. v daný deň. Povedali sme si, že dáme Bohu rúno v podobe toho, že ak do 16,00 prídu peniaze na misijný účet, letenky kúpime. Barča prežívala ťažké momenty, keď si musela zodpovedať nejaké vnútorné otázky. Cítila sa ako na horskej dráhe. Mne chodila po rozume iba jedna myšlienka: „Túžim spať v loďke s Ježišom počas búrky a byť hore a modliť sa v Getsemanskej záhrade.“
O dve hodiny sme dostali e-mail z agentúry s novou ponukou. Bola na štvrtok 21. decembra, let z Viedne priamo do Chicaga a odtiaľ druhým letom do Sioux Falls. Cena leteniek pre celú rodinu bola o 80 Eur nižšia ako sme mali na účte. Opäť sme sa modlili a skúmali naše vnútra, aby sme neurobili niečo iba preto, lebo chceme niekomu niečo dokázať, alebo preto, že chceme niečo hlava-nehlava. Letenky sme mali rezervované do už spomínanej 16-tej hodiny. Okolo tretej sme sa začali s Barčou rozhodovať. Zavolali sme nášmu pastorovi, s ktorým sme sa chceli poradiť. Ako sme mu rozprávali naše pohľady, sami sme pochopili, že to nebola iba naša snaha, ale že sa stali niektoré veci, ktoré sme my nemohli ovplyvniť. Pätnásť minút pred štvrtou padlo rozhodnutie, že vo viere letenky kupujeme. Náš pastor zbehol do banky, zaplatil to a my sme dali agentúre na vedomie, že je to uhradené.

Hodinu na to, sme dostali pozývací list z USA, kde bolo napísané, že kmeň sa postará o všetky naše náklady a že sa celý kmeň na nás teší. List bol podpísaný náčelníkom. Toto vôbec nie je samozrejmosť. Máme priateľov, ktorí už vyše pätnásť rokov pracujú v inej rezervácii a napriek tomu, že robia skvelú službu pre komunitu sa tam stále nájdu ľudia na vysokých pozíciách, ktorí si prajú, aby odišli. Sme vďační Bohu, že ide pred nami a urovnáva nám cestu.

V ten večer som vyplnil ESTU a začal som písať tento newsletter, ktorý sme však kvôli únave nedopísali. Ráno som si našiel e-mail a štyri sms z emigračného centra, ktoré ma upozorňovalo na chybu v dokumente pre Iziho. Skontroloval som stav našej ESTY a okrem Barči, ktorá to už mala odsúhlasené som nenašiel v databáze ani jednu ďalšiu žiadosť. Bol som úplne rozrušený a nervózny z toho, čo sa deje. Rozmýšľal som, či sa to celé zaplatilo, či som neurobil chybu a či som to vôbec odoslal! V tom čase som si našiel jeden e-mail, ktorý ma veľmi podržal a povzbudil, že sme v správnom čase na správnom mieste.

S ocinom sme boli dohodnutí, že ráno príde po nás a odvezie nás na jednu noc do Malinova. Náš zbor sa za nás opäť postavil a požičal nás zborový mikrobus, aby po nás nemuselo prísť niekoľko áut. Ocino prišiel a vyrazili sme na Slovensko. Ešte stále som nemal žiadne info o ESTE, ale odovzdal som to Bohu. Po dobrom obede v Malinove som sa podujal dokončiť tento newsletter. Otvoril som počítač a našiel som všetky ostatné maily s potvrdenou ESTOU.

Nie nadarmo sa hovorí, že Božie cesty sú nevyspytateľné a my sami by sme to takto nenaplánovali. Uvedomujeme si, že to slovo, ktoré sme dostali ešte na jar, pred odletom na Slovensko, že nasledujúce obdobie bude ako chodenie po vode, je naozaj chodením po vode. Fyzicky som ešte nikdy po vode nechodil, ale viem si predstaviť, že vtedy sa nemôžete o nič oprieť, ale sa musíte spoliehať iba na Božiu priazeň, ktorá vás na tej vode udrží.

Zajtra vyrážame na letisko plní očakávania, či ešte stretneme tú rodinu, za ktorú sa máme modliť, alebo či sme tou rodinou boli vlastne my sami. Sme plní očakávania, ako budú vyzerať naše najbližšie mesiace v Lower Brule, lebo vraj všetky naše autá sa medzičasom pokazili a my nemáme ani jedno pojazdné. Chris pre nás príde na letisko s autom požičaným od kmeňa. Uvidíme, ako prejdeme cez kontrolu v Amerike a preto vás i naďalej prosíme o modlitby. Vaše sms a maily sú pre nás extrémne povzbudzujúce, lebo vieme, že v tom nie sme sami. Ste súčasťou našej misie a sme radi, že vás máme. Zajtra odlietame do Ameriky na tri mesiace. 15. marca sa vraciame späť na Slovensko a veríme, že dovtedy budeme vedieť, čo ďalej.

Možno sa pýtate, že prečo som vôbec nevysvetlil, prečo nás Boh chcel mať na letisku v Budapešti 17. decembra. Tam som si uvedomil, že za posledný mesiac som veľmi málo napísal do knihy, ktorú píšem. Najmenej vypracované mám dve kapitoly. Jedna sa volá Poslušnosť pomazáva a druhá Nezodpovedná poslušnosť. Som šťastný, že Boh mi pomáha písať túto knihu, hoci nie je veľmi príjemné prechádzať týmito skúškami. Ale nemenil by som s nikým. Boh s vami!

Roman

Copyright © 2017 Hawran Ministry, All rights reserved.


Want to change how you receive these emails?
You can update your preferences or unsubscribe from this list.

Email Marketing Powered by Mailchimp